Filemon a Baukis

Za starých čias brával na seba Zeus podobu pozemšťana, zostupoval z Olympu a skúmal, či sú ľudia dobrí, alebo zlí. Na cestách ho sprevádzal Hermes, posol bohov.
Raz sa božská dvojica zastavila vo sviežom údolí. Zo strání svietili biele gazdovské dvory a bohaté hospodárstva a z pasienkov sa ozývalo bučanie a bečanie tučných čried. Slnko sa už spúšťalo po svahu oblohy, a tak Hermes povedal:
“V takomto utešenom údolí by sme azda mohli prenocovať. Zájdem do niektorého hospodárstva a požiadam o nocľah.”
Zeus prikývol a Hermes sa pobral k najväčšiemu dvoru. O chvíľu bol späť.
“Vyhnali ma,” žaloval Diovi, “pre kadejakých tulákov vraj nemajú nocľah.”
“Len choď inde,” povedal mierne Zeus, “bohatých gazdovstiev je tu dosť. Možno, že sa inde zmilujú nad unavenými pútnikmi.”
Hermes išiel teda inam a povodilo sa mu tak isto. Sotva povedal, čo chce, už ho hnali zo dvora a huckali psov. Niekde ani dvere neotvorili. V celej dedine nenašiel Hermes jediný dom, kde by ich boli chceli prijať pod strechu.
Vrátil sa k Diovi a rozprával mu, ako sa mu povodilo.
“Vládca bohov, tu žijú iba zlí ľudia. Nemajú zľutovanie s pocestnými a nepoznajú pohostinstvo. Všade ma vyháňali a zamykali predo mnou dvere.”
“A bol si vskutku všade?” usmieval sa Zeus. :
“Všade,” povedal Hermes, “okrem biednej chalúpky tam na kraji lesa. Je prikrytá iba slamou a šašinou. Bývajú tam zaiste najchudobnejší ľudia z celej dediny. K tým predsa nepôjdem, bolo by to aj tak márne.”
“Len choď,” povedal Zeus, “choď a skús požiadať o nocľah.”
V chalúpke býval starček Filemon a starenka Baukis. Žili tam už od mladosti a v svornosti a láske tam aj zostarli.
Hermes zbadal starčeka Filemona na dvorci. Lámal do otiepok suché raždie. Keď sa dozvedel, že cudzí pocestní hľadajú nocľah, povedal:
“Čo máme, radi dáme aj vám. Ale veľa toho nemáme, sme chudobní. Neviem, neviem, či sa vám bude naše pohostinstvo vidieť.”
Hermes poďakoval starčekovi a priviedol Dia. Sklonili v nízkych dverách hlavy a vstúpili do chatrče. Filemon ich úprimne privítal a hneď im chystal stolce. Starenka Baukis prestrela na stolce čisté plátno a pobehla k ohnisku, rozdúchala slabým dychom tlejúci oheň a postavila nad plameň kotlík s vodou. Zatiaľ Filemon odrezal v záhradke hlávku kapusty a priniesol ju starenke. Dvojzubou vidlicou sňal z čiernej hrady kus údeniny a Baukis pripravila jedlo.
Stôl bol vetchý a nakláňal sa na stranu. Jednu nohu mal kratšiu. Filemon podložil kratšiu nohu čriepkom a prisunul k stolu obyčajné ležadlo. Prikryl ho sviatočnou prikrývkou a pozval hostí k stolu. Baukis otrela voňavou mätou stôl a pred hostí vystúpila para z pokrmov v hlinených miskách. Zavoňalo údené mäso a kapusta, začerveneli sa reďkovky a žlto zasvietil syr. Starostlivá Baukis doniesla aj vajíčka varené v popole a čakankový šalát. Filemon zabával pocestných pri jedle rozhovorom a rozmýšľal, čo by im ešte predložil. Vytratil sa na chvíľu z izbietky a objavil sa s jablkami, orechmi i so strapcami hrozna, ktoré dozrelo pri chalúpke, a s košíčkom fíg. Naprostred stola položil sladký plást medu.
Zeus a Hermes s chuťou jedli a usmievali sa na dobrosrdečného starčeka a starenku. Filemon miešal v čistom hlinenom miesidle víno s vodou a nalieval do drevených bukových čiaš.
“Nie je také, na aké sú zvyknutí na hospodárstvách a v mestách.”
“Neospravedlňuj sa, Filemon,” povedal Zeus, “víno je sladké, ak je hostiteľ milý.”
Filemon nalieval do bukových čiaš po druhý a tretí raz, odlieval víno zo džbána do miesidla a čudoval sa. Vína v džbáne neubúdalo. Privolal k tomuto čudu starenku Baukis.
“Bohovia navštívili našu chalúpku,” s bázňou vzdychla Baukis.
A Filemon a Baukis sa poklonili vzácnym hosťom a prosili ich o milosť.
“Bohovia, prepáčte skromné pohostenie,” šeptali chvejúcimi sa perami.
Vybehli na dvorček, kde sa prechádzala ich jediná hus. Chceli ju chytiť a upiecť bohom. Ale hus tušila, čo ju čaká, a utekala pred nimi z kúta do kúta, až zadychčaným starčekom vbehla cez otvorené dvere do chatrče, rovno k bohom, akoby u nich hľadala spásu.
Zeus pokynom ruky zastavil Filemona a zadržal ho, aby hus nerezal.
“Sme bohovia,” povedal, “zostúpili sme na zem a nik nás neprijal pod strechu. Ty, starček Filemon, a ty, starenka Baukis, ste nás privítali a pohostili. Teraz nechajte všetko tak a vystúpte s nami na úbočie vrchu.”
Filemon a Baukis počúvli bohov a o paliciach sa vliekli za nimi na stráň nad údolím. Vystúpili hodný kus cesty po kamenitom chodníku a rozhliadli sa.
Trávnaté stráne, domce a gazdovstva zmizli pod vodou a vietor hnal vlnobitie k brehom nového jazera. Z bahna na plytčinách rýchle vyrazila šachorina a ovenčila nepokojnú hladinu mladou zeleňou. Jazero ničím nepripomínalo ľudské príbytky, ktoré pohltilo.
Starčekovi i starenke sa oči naplnili slzami. Spomenuli si na známych. Všetkých zaliali vlny. Iba chalúpka Filemona a Baukis stála na brehu jazera ako rybárska chatrč. Starí ľudia hľadeli s dojatím na slamenú strechu a známe múry. Odrazu sa strecha roztvorila ako kalich kvetu a začali z nej vyrastať štíhle mramorové s tipy a rástli do výšky. Drevo sa premenilo na hladký kameň a slamené snôpky sa zaleskli zlatom. Namiesto chudobných drevených vrátok zažiarili v súmraku tepané a zdobené dvere a predo dvermi vyskočili zo zeme biele stupne, akoby z trávy vystreklo spenené žriedlo a skamenelo. Pri jazere sa už nekrčila biedna chatrč, týčil sa tam nádherný chrám.
“Spravodlivý Filemon a spravodlivá Baukis,” oslovil Zeus starých manželov, “rád vám za vašu dobrotu a pohostinnosť splním želanie.”
“Bohovia,” povedal Filemon, “dovoľte, aby sme sa stali strážcami a sluhami tohto krásneho chrámu, a keď sa naplní náš čas, aby sme umreli v tú istú chvíľu. Celý život sme spolu žili v svornosti a verne sme stáli pri sebe. Nech nikdy neuvidím hrob svojej ženy a nech ma ona nemusí pochovávať.”
Bohovia splnili starčekovi a starenke ich želanie. Filemon a Baukis sa stali strážcami chrámu a opatrovali ho, kým nenastal deň, keď sa mali rozlúčiť so životom. Vyhrievali sa spolu pred chrámom na výslní a spomínali na to, čo prežili. Vtom Filemon vidí, ako Baukis obrastá lístím, a Baukis pozoruje, že Filemon sa stráca v hmle zelených lístkov. Vystrie za ním ruku a ruka sa premení na rameno stromu, na vetvu plnú zelených snietok. Filemon roztvorí ruky v náruč a telo sa mu mení na kmeň stromu a roztvorená náruč sa plní haluzami.
“Zbohom,” zavolá Filemon.
“Zbohom,” povie Baukis a ústa im súčasne zarastú ratoliestkami.
Tak sa premenil Filemon na dub a Baukis na lipu. Aj po smrti sú si nablízku, a keď zavanie vietor, nežne sa dotýkajú jeden druhého konármi.